Domovom vizsly je Panónia, stará rímska provincia na Dunaji,
dnešná časť Maďarska ležiaca na západ od Dunaja. Väčšina loveckých psov z Panónie
má rovnaké žltočervené zafarbenie srsti, také, aké majú tureckí žltí
loveckí psi. Hovorí sa , že ich predkovia dopravádzali hordy Hunov, ktorí sa
prehnali Európou v 4. Storočí nášho letopočtu. Medzi exotickými predkami
vizsly je teda turecký žltý pes a transylvánsky durič. Na zverou bohatých
pláňach Uhorska sa potom vizsla vyvinula na húževnatého loveckého psa. Gróf
Béla Hadík, znalec maďarských stavačov sa domnieva, že Maďari snáď skôr než
vpadli do Európy, mali už svoje lovecké psy rozdelené do dvoch typov. Jedni
slúžili na lov so sokolmi, tí ostatní boli štváči veľkej zvery. K tomu ešte boli
zrejme chovaní aj velkí pastierski psi, ktorí mohli byť použití ako k lovu velkej
zvery, tak aj k ochrane stád. Toto rozdelenie psov zodpovedá aj tomu ako je známe z
európskeho ranného stredoveku. Nevieme však, aké vzťahy boli medzi dnešnou vizslou
a psami z tejto doby. Už pred presídlením poznaly tieto národy sokolnícto. Lovili
na koňoch, pričom psi museli vysliediť pernatú zver, vystaviť a vypichnúť ju.
Po presťahování do Karpatskej doliny tu z dovezených psov vzišli jednak
duriči (Erdélyi Kopó), jednak bielostrakaté vtáčie psi a žltí
chrti. Vtáčie psi Maďarov boli väčšinou krátkosrsté. Títo sa považujú za
predchodcu dnešného Maďarského stavača. Žltohnedý krátkosrstý
pes je videný aj na nástennom koberci z 15. storočia, ktorý je vystavený v
múzeu v Ostřihomi. Okrem toho sa názov vizsla spomína aj v
korešpondencí tureckej vlády v Istanbule s miestodržiacim Dunajskej provincie z rokov
1515 - 1563. Pravdepodobne existuje mnoho písomných a obrazových dokumentov,
ktoré by mohly podať isté vysvetlenie o Maďarských loveckých psoch, ktorí sa v
priebehu 160 rokov (1526 - 1686) z tureckého panstva vytratili. V tej dobe bola
maďarská kultúra silno ovplivňovaná Turkami a možno sa domnievať, že aj miestné lovevecké
psi boli premiešané so psami zemepánov - naznačuje to predovšetkým pre
Maďarské stavače tak typická pieskovo-žltá až žltočervená farba rôznych
odtieňov, ktorá je poznávacím znamením mnohých psov z oblasti Prednej Ázie
. Traduje sa, že i sedmohradský vojvoda Bethlen Gábor na
počiatku 17. storočia vlastnil žlté lovecké psy. Vystavujúcim stavačom
sa vizsla vlastne stal, podobne ako nemeckí stavači, so zavedením pálnych
zbraní a so zánikom sokolníctva. Lovci teraz museli vlastniť psa, ktorý vystavuje
a nielen sliedi. Chovatelia vtedy dávali veľký pozor na psíkov so žltou až
žltočervenou farbou a za pravých stavačov uznávali iba psy s týmto zafarbením. Táto
farba stavača bola myslivcami uprednostňovaná predovšetkým preto, že psi boli na
strniskách dobre maskovaní a krepelkami na veľké vzdialenosti nemohli byť poznaní
(toto je však z dnešného pohladu už bezvýznamné).